bubble

„Soph, kde si bola? Už som sa o teba začínal báť.“ Privítal ju brat hneď medzi dverami. „Bola som v škole. Idem hore.“ Vošla do izby a zvalila sa na posteľ. Pozerala do stropu a premýšľala. Odrazu schytila mobil a zavolala Chrisovi. „Prosím?“ ozval sa smutný hlas. „Ahoj láska. Ako ti je?“ „Neviem.“ Sophie mala pocit, že sa snaží potláčať slzy. „Danny mi to povedal. Čo môžem spraviť?“ „Neviem. Asi nič. Kde si bola s Dannym?“ „Stretli sme sa v škole. To teraz nie je podstatné. Kde si?“ „Doma. Prečo?“ „Tak nikam nechoď. Za chvíľu prídem.“ „Nie Soph, nechoď.“ Hoci jeho hlas neznel moc presvedčivo. „Ale áno. Bude ti lepšie keď s tebou budem Tak za chvíľu som tam.“ A položila. „Scott beriem si auto.“ Oznámila bratovi a vzala si kľúče. „A kam ideš?“ „Za Chrisom. Neviem kedy sa vrátim.“ Odkričala a vybehla z domu. O pol hodinu už bola pred Chrisovým domom.

Rýchlo dobehla ku dverám a zazvonila. Keď sa jej zdalo, že nikto neotvára, zazvonila znovu. Po chvíli sa dvere otvorili. Stál v nich Chris. Na tvári mal smutný výraz. Rýchlo ho objala. Jej objatie opätoval a objal ju ešte tuhšie. „Som rád, že si tu.“ Pošepol jej do ucha. „To je samozrejmé. Ako ti je?“ „Zvláštne.“ Dodal a pustil ju. Vošla dnu a zavrela za sebou dvere. Keď vošli do obývačky Sophie zbadala na sedačke sedieť manželský pár. Žena veľmi plakala a muž sa ju snažil utešiť. „Mami, oci toto je Sophie. Moja nová priateľka. Sophie toto sú moji rodičia.“ Matka hneď vstala, utrela si slzy a šla privítať návštevu. Podali si ruky. „Pani Keisnová rada vás spoznávam. Je mi ľúto, že sa spoznávame práve pri takejto udalosti. Je mi veľmi ľúto čo sa stalo. Úprimnú sústrasť.“ „Ďakujem.“ Vyjachtala cez slzy a objala ju. Nečakala to no hneď ju objala aj ona, aby cítila, že je s ňou. „Mami.“ „Caroline.“ Povedali Chris s otcom naraz. „Nie to je v poriadku.“ Upokojila ich Sophie. „Ja viem ako sa cítite. Aké to je keď stratíte niekoho blízkeho. Niekoho koho veľmi ľúbite.“ Pri týchto slovách ju ešte tuhšie objala a Caroline jej bola za ne vďačná. Aj keď si myslela, že ich povedala len preto aby ju utešila. Chris sa pozrel na Sophie. V tvári mala tak smutný výraz, že ho až pichlo pri srdci. ´Myslela vážne to čo práve povedala mame?´ prechádzalo mu hlavou. Dievčatá ešte chvíľu spočinuli v objatí a keď sa pustili, Caroline ponúkla Sophie čaj. „Mami, my si ho vezmeme hore, ak to nebude vadiť.“ Mama sa len usmiala aj napriek tomu ako jej bolo. „Dobre.“ A podávala tácku Chrisovi. No keď Sophie zbadala ako sa mu trasú ruky, predbehla ho a tácku mu vzala. „Poď, pôjdeme ku mne.“ Prikývla a šla za ním. Keď vošli dnu Sophie položila tácku an stôl a Chris zavrel dvere.

Otočili sa k sebe a pár sekúnd na seba hľadeli. Potom ho Sophie znovu objala, pričom ho hladila jednou rukou po chrbte a druhou po vlasoch. „Som naozaj veľmi rád, že si prišla. A vďaka za to čo si povedala mame.“ „No myslím, že ju to trochu upokojilo.“ „Aspoň na chvíľu.“ „Mama musela byť pre ňu všetkým.“ Skonštatovala Sophie. „Nikdy sa s tým úplne nezmieri. Ale možno o pár mesiacov to prestane tak bolieť.“ Vzdychol si. „Chris? Ak by si chcel a nevadilo by to, mohla by som sa s tvojou mamou porozprávať.“ „A to už prečo?“ čudoval sa.  „Možno by jej padlo dobre a aj pomohlo porozprávať sa s niekým, kto bol v rovnakej situácii a prežil to čo ona prežíva teraz.“ „A ty si už bola v takejto situácii?“ spýtal sa opäť so začudovaným hlasom. „Tak čo si o tom myslíš?“ akoby jeho otázku ani nepočula. „Ja neviem.“ „Bol to len nápad. Chcela som len pomôcť.“ „Ja viem Soph. Ale mama nevyzerá moc na to, že by bola schopná o tom hovoriť. Otec povedal, že odkedy sa to dozvedela, nepovedala ani slovko. Dokonca ani nič neje ani nepije. Neviem či sa s tebou o tom chcela rozprávať. Veď ťa v podstate ani nepozná. Prečo si vlastne myslíš, že by sa rozprávala s tebou, keď sa nebaví ani so mnou ani s otcom?“ „Pretože som žena. ver mi. Viem čo jej povedať.“ Nadýchla sa. „Viem to veľmi dobre.“ Šepla a nebola si istá či ju počul. „Pozri Chris nemusíš s tým súhlasiť. Pravdepodobne sa s vami začne rozprávať tak za tri štyri mesiace a dovtedy ju tá bolesť, ten smútok bude z vnútra pomaly rozožierať.“ „Tak dobre.“ Dodal po chvíli. „Kedy sa s ňou chceš porozprávať?“ „Hneď?“ spýtala sa s úsmevom a bola rada, že aj Chris sa trochu usmial. „Tak teda poď.“

Chytil ju za ruku a doviedol ju zadným schodišťom do kuchyne. Chvíľu stáli v kuchyni sami. „Naozaj sa s ňou chceš porozprávať?“ „Naozaj chceš aby som sa s ňou porozprávala?“ odpovedala mu otázkou. Prikývol a Sophie prikývla tiež. „Mami, prosím ťa prídeš na chvíľku do kuchyne.“ Zakričal smerom do obývačky. O chvíľu vošla Caroline s vreckovkou v ruke a utierala si slzy. Bola prekvapená, že je tam aj Sophie. Nič nepovedala, len sa na Chrisa nechápavo pozrela. „Noo..ja vás nechám.“ A odišiel za otcom do obývačky. „Čo tým myslel?“ spýtala sa Sophie. „Viete pani Keisonová, ja som si myslela a teda Chris tiež, že by vám možno dobre padlo keby ste sa s niekým porozprávali. S niekým, kto prežil to, čo momentálne prežívate vy.“ Caroline si sadla za stôl a rukou naznačila aby si Sophie sadla vedľa nej. Sophie sa hneď posadila. „Viete, ja som tiež niekoho stratila. Niekoho. Koho som veľmi ľúbila. A doteraz som sa s tým nevyrovnala.“ „Koho?“ spýtala sa opatrne. „Priateľa. Zabil sa na aute. A to, že je mŕtvy je moja vina.“ „To si nemôžeš tak brať.“ Dodala Caroline a v jej hlase bolo trochu počuť, že sa začína upokojovať. „Ale môžem. Ja som mu volala, aby prišiel. Bol to strašný deň a ja som potrebovala aby bol so mnou. Ponáhľal sa a kamión mu nedal prednosť. Snažil sa ubrzdiť ale dostal šmyk a..“ nadýchla sa „bol na mieste mŕtvy.“ „Je mi to veľmi ľúto.“ „Ďakujem. Ale vyrovnala som sa s tým. Nebolo to ľahké.. A veľkú zásluhu má na tom Chris aj keď si to neuvedomuje.“ Ostalo ticho. „Viem čo teraz prežívate, verte mi. Ale tiež viem, že to v sebe nemôžete držať. Všetku tú bolesť. Musíte ju dať zo seba von, lebo vás to zničí.“ Caroline jej hneď neodpovedala. „Ako mi to mohla urobiť?“ šepla s plačom. „Ja ju ešte potrebujem.“ Sophie hneď vyskočila a objala ju. „Ani som sa s ňou nestihla rozlúčiť. Nepovedala som jej ako veľmi ju ľúbim. Dokonca sme sa pred nedávnom pohádali. Ani som jej nepovedala prepáč.“ Stále plakal v Sophiinom objatí. „Ona to vedela. Vedela ako veľmi ju ľúbite.“ Snažila sa ju utíšiť, hoci v takejto situácii je lepšie dať to zo seba všetko von. „Matky to vždy vedia.“ „Tak veľmi mi chýba.“ „Ja viem, ale teraz bude stále s vami. Stále.“ „Chcela by som jej povedať ešte raz ako veľmi ju ľúbim.“ „Nebojte sa. Ona sa to dozvie.“ Pri týchto slovách si Sophie pomyslela na Steva. Nevedela to vysvetliť ale mala pocit, že je znovu pri nej a počul, čo Caroline sľúbila. Do kuchyne medzitým vošiel Chris. Sophie ho zbadala až po chvíli. Usmiala sa naňho a prikývla. Mama si ho všimla až po dosť dlhej chvíli. „Chris,“ vyšlo z nej a pustila Sophie. Utrela si slzy. „Pani Keisonová prepáčte ale ja už budem musieť ísť. Je už dosť neskoro.“ A mala pravdu. Vonku bola tma ako vo vreci. „Iste. Rodičia sa o teba určite boja. Chris zavezieš ju prosím.“ „Nie to nie je treba. Som tu bratovým autom.“ Ani jednému sa táto odpoveď nepáčila, ale nič s tým nespravili. „Sophie, veľmi pekne ti ďakujem.“ Povedala jej Caroline, keď ju spolu s Chrisom odprevádzali ku dverám. „Niet začo. A ak budete niečo potrebovať, kľudne mi zavolajte.“ Ešte raz sa objali a potom ich nechala samých.

„Ešte raz vďaka, že si prišla.“ „Prišla som rada. Uvidíme sa zajtra v škole.“ Nastúpila do auta.  „Ako si vedela, že mi zomrela babka?“ „Od Dannyho. Stretli sme sa v škole, keď ...“ zasekla sa. Nechcela mu povedať čo sa v škole stalo. „keď..keď som odchádzala z triedy.“ „Čo sa stalo?“ „Nič. Čo by sa malo?“ dodala nervózne a pozerala sa inam. „Neviem, ale niečo sa muselo stať.“ „Ale naozaj sa nič nestalo. Vážne.“  Mrzelo ju, že mu klamala, ale keby mu to povedala, tak by Toma asi zabil. „Tak dobre. Prídem po teba ráno, OK?“ „Dobre. Bratovi sa to síce nebude páčiť, ale to je už jeho problém.“ Nechápavo sa pozrel. „Má byť doma už len mesiac a chce ma rozmaznávať.“ „Aha, ale to chcem aj ja. A dvaja byť nemôžeme.“ „Môžete. Ja to znesiem.“ Bola šťastná, že už ho vidí usmievať sa. „Dobrú noc.“ „Aj tebe, krásavica.“ Usmiala sa a pokrútila hlavou. Chris sa vrátil do domu. „Veľmi milé dievča.“ Ozvalo sa obývačkou. Chrisa skoro vystrelo. V celej obývačke bola už tma. Myslel, že mama šla hore za otcom. „Mami. Zľakol som sa.“ „Nemáš azda čisté svedomie?“ „Čo tým myslíš?“ spýtal sa začudovane. „Vôbec nič. Sophie je veľmi milá.“ „Som rád, že sa ti páči. Vyzeráš, že ti je lepšie.“ „Nie je to žiadna sláva, ale je mi o niečo lepšie.“ „O čom ste sa so Soph rozprávali?“ „O všeličom. Povedala mi niečo o sebe a možno práve to mi pomohlo.“ „A čo také ti povedala?“ Caroline vtedy pochopila, že Sophie o tom Chrisovi nepovedala. „Určite ti to povie ona sama. Dobrú noc, zlatko.“ „Aj tebe mami.“ Dodal zamyslene. Sadol i na schody a premýšľal. No keď po polhodine nič nevydumal, šiel si tiež ľahnúť.