...Natiahol ku mne vystretú dlaň. Zaváhala som. Vedela som, že je to nebezpečné, ale zároveň to bolo tak lákavé. Nazrieť tam, kam sa človek nikdy nedostane. Môžme si len myslieť ako to tam vyzerá, ale nidky to nevieme presne.
Pomaly som k nemu vystrela ruku. Jeho tvár zrazu zvážnela a rýchlo si dlaň zavrel.
„Vieš, že sa nebudeš môcť vrátiť.“
„Viem.“ odpovedala som náhle bez akéhokoľvek premýšľania.
Vôbec som si neuvedomila, s čím som práve súhlasila.
Usmial sa, znovu otvoril dlaň a prišiel ku mne bližšie. Bez zaváhania som vložila ruku do jeho dlane a to svetlo, svetlo ktoré nás obklopovalo, náhle zmizlo. Behom sekundy sme sa ocitli na neznámom mieste.
Mieste, na ktoré by som sa nechcela nikdy dostať.
Stála som na popraskanej zemi. Bolo očividné, že na tomto mieste nepršalo už celé roky. Kam som sa pozrela všade bolo pusto. Nebolo tam nič. Nič len popraskaná, uschnutá zem a ... a tma.
„Kde to som?“ otočila som sa naňho s otázkou. Ale vedľa mňa nikto nebol.
„Heeej. Kam si sa vyparil? Už aj sa vráť a zober ma tam kam si sľúbil. Čo je toto za miesto?“
„Si tu správne.“ ozval sa vysoký zvonivý hlas niekde z ďiaľky. „Rozhliadni sa tu.“ poradil mi.
Bolo šero, vyzeralo to, že sa čoskoro zotmie.
Pomaly som sa teda vydala do neznáma. Prešla som asi dva kilometre a stále sa nič nezmenilo. Toto miesto bolo stále pusté, studené a neútulné. Nikde nebol ani náznak života. Žiadne stromy, zeleň, kvety, slnko, oblaky, zvieratá, ľudia. Vôbec nič.
Iba prázdno, smútok, beznádej, tma a čoraz väčšie priepasti v zemi, do ktorých sa dalo spadnúť.
Už som ďalej nemohla. Nablízku nebola žiadna voda. Ani náznak radosti alebo úsmevu.
Pomaly som klesla na zem.
„Nemôžeš ma tu nechať.“ kričala som do prázdna. „Zober ma preč.“ neustále som kričala.
Ale nič sa nestalo. Cítila som ako sa mi hrnú slzy do očí.
„Toto miesto... toto...to predsa nemôže byť moja duša.“
Z oka sa mi vykotúľala slza. Jedna jediná z tých tisícov, ktoré sa mi ešte stále držali v očiach.
Skotúľala sa po mojom líci až dolu na zem.
Na mieste kam dopadla sa objavila zeleň.
Malý kúsok nádeje.
Zrazu sa spomedzi mrakov predral jeden slnečný lúč. Dopadal priamo na mňa. Vychutnávala som si jeho príjemné hrejivé dotyky.
„Už si to pochopila?“ opäť sa ozval hlas.
Chcela som mu odpovedať, ale niekto ma chytil za ruku. Ťahal ma preč od svetla, od jediného kúska zelene, ktorý spôsobila moja slza.
Stúpali sme k mračnám, kde sa začínala čoraz väčšia temnota.
„Nie, nie. Pusť ma. Chcem íšť naspäť.“ kopala som nohami vo vzduchu a snažila sa vymaniť z jeho pevného zovretia.
„Viem ako to zlepšiť. No tak ma už pusť. Chcem sa tam vrátiť.“
Ako som to povedala, ruka ma pustila.
Nečakala som to. Padala som cez nepríjemne studené a tmavé mračná. Vzduch bol neskutočne ľadový.
Bolo to ako keby do vás niekto hádzal tisíce nožov a jediná vaša obrana bolo ticho. Tiché a pokorné znášanie bolesti.
Ale bolesť náhle ustúpila a bolo počuť len akési dunenie. Neodvážila som sa otvoriť oči.
Zrazu čosi zapraskalo a ja som opäť padala.
Padala som do ešte väčšej temnoty, smútku a beznádeje.
Padala som do srdca svojej duše.
Komentáre