„A si si istý, že to sestre nebude vadiť?“ dobiedzala doňho Sophie.
„Čo oko nevidí, to srdce nebolí.“ Odpovedal s úsmevom.
„Chris!“
„Láska, neboj. Keby o tom vedela, tak by jej to určite nevadilo. A keďže o tom nevie, tak jej to nevadí.“
„Ach.“ Vzdychla si, lebo si uvedomila, že to Chrisovi asi nedôjde.
Zastali pred trojposchodovým domom. Všetky okná boli presklené a na streche bola záhrada.
„Wow.“ Vyšlo zo Sophie. „Tu...tu býva tvoja sestra?“
„Hej. Je to paráda, že?“
„To teda je. Je to dokonca lepšie ako tvoj stan.“
„Tak toto bol úder pod pás.“
„Pravda bolí.“ Dodala so smiechom Sophie.
„Nemohla si mi radšej klamať?“
„A ako vieš, že som ti neklamala?“
„Tvoje uši.“ Povedal samozrejme.
„Si hrozný, vieš o tom?“
„Myslím, že už si mi to raz povedala, takže áno. Viem o tom.“
„Ale asi si ťa aj tak nechám.“ Usmiala sa naňho tým svojím úsmevom. Úsmevom, ktorý patril len jemu.
„Zase to robíš.“
„Čo?“ čudovala sa Sophie.
„Berieš mi dych.“
„Ale ja som vôbec nič nespravila. Len som sa usmiala a...“
„Veď práve. Len si sa usmiala.“
„Takže zase za všetko môžem ja. To je strašné. Už sa nemôžem ani usmievať.“
„Ale láska. Ja som ti to nevyčítal. Milujem tvoj úsmev. A ak by si sa mala prestať usmievať, ja radšej prestanem dýchať.“
Ako to dopovedal, Sophie mu uštedrila jednu za ucho.
„A to bolo za čo?“
„Zato, že trepeš také blbosti. Už nikdy niečo také nepovedz.“ A jej predtým usmiata tvár sa zmenila na smutnú. Pohladil ju po tvári.
„Prepáč mi. Nechcel som, aby si bola smutná. Len som povedal pravdu.“
Sophie sa už mierne rozzúrila. Chytila Chrisovu tvár dlaňami a mierne s ňou zatriasla.
„Chris, ty si zjavne stojíš na kábli. Jediný moment, kedy by som sa prestala usmievať bude, prestaneš dýchať. Ak...ak by si zom...“ nemohla, nevedela to slovo vysloviť, „ja by som to neprežila.“
Rýchlo ju objal. „Láska prepáč. Neboj, nič také sa nestane. Len prosím nebuď smutná. No taak. Usmej sa.“
Sophie sa pokúsila vystrúhať úsmev, ale podarila sa jej len nejaká neidentifikovateľná grimasa.
„Ach, ako ti zdvihnúť náladu? Čo takto spoločný kúpeľ? To by ťa mohlo rozveseliť.“
„Môj zlatý na to zabudni. Ak sa budem kúpať, tak sama.“
„To si ma moc nepotešila. Ale nútiť ťa nemôžem. Alebo áno?“
„Rozhodne nie. A ak sa o niečo pokúsiš, dostaneš do nosa.“
„Ty by si ma zbila?“
„Ak by si si to zaslúžil. Nemala by som s tým najmenší problém.“
„Láska, začínam sa ťa báť.“
„To je dobre. Zdravý rešpekt neuškodí.“ A znovu sa na neho usmiala ako pred chvíľou.
„Som rád, že sa znovu usmievaš.“
„Áááh, takže ty si vôbec nemal záujem o spoločný kúpeľ. Mala som sa len znovu usmievať. Pchch, som urazená.“
Pretočila sa v jeho objatí tak, aby mu bola otočená chrbtom. Ale stále ju držal. Usmieval sa, ako rýchlo to všetko prekrútila. V tom bola skvelá.
„Láska, ty sa na mňa hneváš?“ spýtal sa maznavým hlasom.
„Áno.“ Ale v jej hlase nebol ani náznak hnevu. Usmievala sa od ucha k uchu. Už to nemohla vydržať a veľmi sa rozosmiala.
„Ty si si robila zo mňa srandu?“
„Áno a dobre to vieš.“
„No počkaj. Toto ti nedarujem.“
„To som zvedavá.“
„Aj ja.“ Dodal so smiechom.
„Už by sme mohli ísť dnu, nie?“
„Dobre.“ Povedal mierne ľahostajne.
Sophie chcela ísť smerom k domu, ale nepohla sa ani o centimeter. Chris ju totiž stále držal pevne okolo pásu.
„Kam ideš?“ spýtal sa pobavene.
„Nepovedal si pred chvíľou, že ideme dnu?“
„Áno, a?“
„Chcela som teda ísť.“
„Dobre.“
„A pustíš ma?“
„Nie.“
„A to už prečo?“
Usmial sa tým svojím šibalským úsmevom.
„Bude to forma môjho trestu.“
Komentáre