Týždeň u babky uplynul ako voda. Sophie sa snažila vyhýbať Dannymu, ale moc sa je to nedarilo. Kam sa len pohla tam bol aj on. A bol k nej veľmi milý. Bolo jej to zvláštne a miestami aj smiešne. Už si uňho zvykla na štipľavé poznámky a hlúpe žarty. Ale aj napriek tomu nevedela čo si o tom všetkom myslieť. O tom jeho náhlom obrate. Ale aj keby mal niečo zalubom ten posledný rok to tam s ním nejako vydrží. Potom odíde a už ho neuvidí. No príval šťastia vystriedal ešte silnejší príval smútku. Keď odíde Danny, znamená to, že odíde aj Chris. A to nechcela. Nevedela sa s tou myšlienkou zmieriť. Ale i napriek tomu sa ho nevedela dočkať. Už len jednu noc a stretnú sa v škole. A aj s Dannym. Ako tak stále nad tým premýšľala, ani si nevšimla, že do izby jej vošiel brat.
„Neruším?“ „Nie poď ďalej.“ Sadol si k nej na posteľ a ako to mal vo zvyku, prešiel rovno k veci. „Spýtal som sa Shelby, či by so mnou chcela chodiť.“ „Ja viem.“ Jej odpoveď ho nijako neprekvapila. Shelby si so sestrou vždy všetko povedali. „A ešte stále mi nič nepovedala.“ „Ja viem.“ Dodala s miernym úsmevom. „A nechceš mi náhodou povedať niečo čo ešte neviem?“ „Shelby ťa má naozaj veľmi rada. Myslím, že s tebou aj chce chodiť len ešte nie je pripravená na ďalší vzťah. Vieš mi sa z rozchodu spamätávame o niečo dlhšie než vy. A nehovoriac o rozchode aký prežila Shelby. Práve preto jej musíš dať trochu viac času.“ „Ale mne už z toho šibe. Šibe mi z nej. Srdce mi prestáva byť keď nie je pri mne. Nemôžem dýchať keď nevidím tie jej modré oči plné nevinnosti. Ja ju ľúbim odkedy si ju priniesla domov. Od prvého pohľadu jej nádherných očí. Od jej prvého úsmevu v našom dome.“ Vzdychol si a vložil si tvár do dlaní. Sophie na chvíľu stratila reč. Krajší opis lásky od neho ešte nikdy nepočula. Tak ju dojal, že sa skoro rozplakala.
„Tak preto si s nikým nechodil.“ Prikývol. „Nemohol som myslieť na nikoho iného.“ „Ach Scott. Vydrž.“ „Skúsim.“ A pokúsil sa o úsmev. „A čo ty a Chris?“ „Už mesiac sme spolu neboli. Ale veď sa stretneme zajtra v škole.“ Dodala a snažila sa tváriť, že sa jej ich tak dlhé odlúčenie vôbec nedotklo. „Chýba ti však?“ chvíľu mlčala a potom len dodala zúfalým hlasom. „Straašne. Neviem to vydržať. Takže ti môžem povedať, že viem ako sa cítiš. Neviem sa ho dočkať. Už aby bolo zajtra.“ Zbadala na bratovi, že sa jej chcel niečo spýtať. Bola veľmi empatická a tak sa vedela vcítiť do ľudí, že v momente vedela čo Scott chce a aj ako sa cíti. Predbehla ho. „Scott zaviezol by si ma ráno do školy?“ „Práve som sa ťa to chcel opýtať.“ „Ja viemJ. Tak?“ „Že sa vôbec pýtaš. Viezol by som ťa aj keby si odmietla.“ „Fajn. Takže sme dohodnutí. A teraz už vypadni.“ Dodala s úsmevom. „Idem sa na zajtra vyspať.“ „Jasne, ségra. Tak brú noc.“ Sklonil sa a dal jej bozk na čelo. Starostlivo ju zakryl a a zhasol za sebou svetlo. Zaspala hneď.
Ráno sa zobudila o hodinu skôr ako jej zazvonil budík. Nevedela sa dočkať kedy Chrisa uvidí. Šla sa do kúpeľne okúpať a umyť si hlavu. Vybrala si najkrajšie šaty aké mala. Pekne sa namalovala a upravila si vlasy. Keď sa pozrela do zrkadla, bola so sebou spokojná. Asi prvý raz v živote. Ale ešte stále mala kopu času. ´Čo budem robiť?´ prechádzala sa hore dole po izbe a keď ju to už prestalo baviť, rozhodla sa, že všetkým spraví raňajky. Zbehla dolu do kuchyne a pustila sa do práce. Zamiesila cesto na dolky. Vedela, že ich všetci milujú. Medzitým ako sa jej smažila spravila sirup. Ako tam tak stála pri sporáku, začala si spievať. Ani nepočula, že niekto prišiel do kuchyne. Keď šla dať dolku na kopu k ostatným, tak sa prítomnej osoby tak zľakla, že ju vyhodila do vzduchu. „Mami čo tu robíš?“ rýchlo vzala dolku zo zeme. „Vieš ako si ma vyľakala. Mami.. je .. je ti niečo? Prečo sa tak na mňa pozeráš?“ „Už veľmi dávno som ťa nepočula spievať. Naposledy pred Stevovou smrťou.“ Sophie si len vzdychla a vrátila sa k svojim dolkám. „Vieš mami, došlo mi, že sa tým nemôžem celý život trápiť. A myslím si, že ani Steve by to tak nechcel.“ „To som rada, zlatko. Som šťastná, že si teraz tak viac rozumieme.“ „Aj ja mami.“ Objala ju. „Ale teraz choď zobudiť chlapcov na raňajky.“ „Mňam, sú dolky. Tak to sa zobudia hneď.“ A odišla. A mala pravdu. Ani nie po piatich minútach počula veľký dupot. „Nie moje sú.“ „Nie moje moje moje.“ S veľkým krikom sa vrútili do kuchyne otec so Scottom. „Chlapci no tak. Prestaňte lebo vám nič nedám.“Povedala prísnym no pobaveným hlasom zároveň. Aspoňže neprišli v pyžame. Potichu si sadli za stôl a čakali. Keď dala Sophie na stôl tanier s dolkami a džbán so sirupom, celá rodina sa na to vrhla ako osy na bonbón. „Pomaly. Ešte vám spravím.“ Snažila sa ich ukľudniť ale boli ako supy.
„Sophie, tak to bolo úžasné. Menujem ťa za vrchného kuchára raňajok.“ „Vďaka ale bez toho budem.“ Dodala so smiechom. „Fajn, takže Scott ak už si dojedol tak môžeme ísť nie?“ „Jasne. A budeš mi takéto raňajky robiť aj častejšie?“ „Dvakrát do týždňa.“ „Platí.“ V momente zareagoval. „A koľko mám ešte času?“ „Práve ti vypršal, takže hýb zadkom, zober si kľúče a ideme.“ „Jasné kapitán.“ A zasalutoval. „tak už poď. Neviem sa dočkať.“ Zobrala si veci, pozdravila rodičou a utekala k autu. „Tak čo riťka pripravená?“ vedel, že udrie na citlivú strunu. No Sophie sa dokonale ovládla a s veľmi nešťastným výrazom na tvári mu oznámila. „Scott veľmi ma to mrzí ale Shelby mi ráno písala, že je chorá a musí ostať doma.“ Scott nahodil taký pohľad, že Sophie na chvíľu oľutovala, že mu zaklamala. „Haha. Naletel. Je to jedna jedna.“ Vystrúhal nahnevanú grimasu a dodal „Ty jedna mrcha.“ A obaja sa rozosmiali.
Komentáre