06:45, piatok, 30.1.2009
Hoci boli v tento deň polročné prázdniny, ulica našej školy bola preplnená študentmi a stále prichádzajúcimi autami.
Všetci mali na tvárach vyčarované úsmevy a ja som nebola žiadnou výnimkou. Aj keď treba priznať, že sa nám všetkým ešte chcelo spať. Nadšení a s hromadou nabalených tašiek sme privítali prichádzajúce autobusy. Nesklamali nás a ako na každý školský výlet, aj na tento sme cestovali Šupkou (Šupka tours).
Nastal chaos a panika. "Chalani, choďte zobrať školské lyže a naložte ich do autobusov." zrazu zaznel prenikavý hlas jednej z našich profesoriek. Chalani poslúchli a o chvíľu sa zo školy rútili s lyžami, bežkamia palicami v rukách. Po tejto záslužnej činnosti mali chalani možnosť naložiť aj svoje lyže, a našli sa aj taký gentlemani(vlastne len jeden), ktorý zobral lyže aj nám, dievčatám. Po lyžiach a lyžiarkach nasledovala naša batožina, ktorej bolo neúrekom. V priemere na každého žiaka asi tri veľké tašky. A nakoniec najdôležitejšia a neodmysliteľná časť nákladu, ktorá nikdy nechýba na našom výlete. Gitara.
Konečne. Po 30 minútach nakladania a lúčenia sme vyrazili. Cieľ našej cesty- Orava, Brezovica, Hotel Teplica. V autobuse nastal šum. Každý bol plný očakávaní. Aké to tam bude? Ako budú variť? Aký bude svah? Takto padali jedna otázka za druhou a nik nám na ne odpoveď nedal. No padla ešte jedna otázka. "Čo budeme robiť celú cestu?" ťažká otázka. Tí kreatívnejší z nás dospávali a tí ostatní púšťali hudbu, píasli, rozprávali sa a samozrejme fotili. "ÁÁÁ. Ona má foťák." tak takáto je už prirodzená reakcia ľudí, keď ma vidia s foťákom. No našli sa aj takí, ktorí mi vďačne zapózovali.
Ako inak po 15 minútach cesty sa v mikrofóne ozval hlas našej zastupujúcej triednej. "Mohli by sme sa na začiatok našej cesty pomodliť." Viete si predstaviť tie kyslé tváre mojich spolužiakov.
"Otče náš, ktorý....."
"Zdravas Mária,......"
"Sláva Otcu....."
AMEN
Wouu a pokračuje sa ďalej v zábave. "Ja sa nudím." ozvalo sa vedľa mňa. "Idem sa najesť." a tak zrazu v celom autobuse prepukla jedlová mánia. Každí vytiahol rezne, jedna spolužiačka dokonca aj s ryžou. Šuchotali balíky od čipsov, croasantou, našla sa aj taká dievčinka čo mala so sebou vyprážané stehienka.
Po asi dvoch hodinkách cestovania sme zastavili na pumpe. Všetci sme rýchlo povybiehali z busov a utekali sme na záchod. Keď som vyšla z toalety nevedela som sa predrať von. Také šóry boli na dievčenské WC. A na chalanských? Ako vždy žiadne. Dozvedeli sme sa, že druhej triede v autobuse nejde kúrenie. Moc sme im nezávideli, aj keď mi sme mali autobus vykúrený až až. Chudáci ešte aj vo vetrovkách tam museli sedeť. Ale takú hodinku pred cieľom im začali kúriť. Celú cestu si však spievali tak sa aspoň trošku zahriali.
Okolo 13:00 sme dorazili na miesto. Vytúpili sme a naskytol sa nám nádherný pohľad. Všade okolo nič iné len stromy a sneh. Žiadna civilizácia okrem hotela kde sme boli ubytovaný. Treba podotknúť, že hotel zvonka vyzeral skvelo.
"A čo teraz?" do obehu sa dostala takáto otázka. "Čakáme." "A na čo?" dlho nebola odpoveď no dočkali sme sa. "Musíme počkať kým si odnesú veci tí, čo tu boli pred nami." Aspoň sme mali čas trochu sa gulovať.
Nastalo zadeľovanie do izieb. Ha, super. Dostali sme štvorku. Číslo izby 310. "Je to na najvyššom poschodí." dozvedeli sme sa na recepcii. Šlapali sme až úplne hore s tou našom ťažkou batožinou. Keď sme našli číslo 310 vošli sme. Môžem povedať, že mi okrem sánky padla aj batožina z rúk. "Ty brďo, myslíš, že sme tu dobre?" vykĺzlo mi z úst. "Asi hej." dodala kamarátka. Dve veľké izby vedľa seba a kúpeľňa. Jedna spáľňa a jedna obývačka. V kúpelke vaňa , no riadny komfort. Keď prišli zvyšné dve spolubývajúce ich reakcie boli rovnaké. No a o návštevníkoch ani nehovorím.
Poobede sme šli na svah aby nás zatriedili do príslušných skupín. 1.sk.:skvelý lyžiari, 2.sk.:lyžiari, 3.sk.:tí čo už na lyžiach stáli, 4.sk.:nelyžiari. Ja som patrila do 4.skupiny kedže na lyžiach som stála len raz a to pred 3 rokmi. Hneď sme sa pobrali na náš vŕšok, kde sme sa učili základy lyžovania. Bola to sranda a najlepšie bolo keď sme sa učili padať. "Padnite." zavelila vedúca. Všetci sme padli ako vrecia zemiakov. "A teraz sa zodvihnite." to už bolo ťažšie ale aj to sme nejako zvládli.
Tento náš prvý tréning nás tak unavil, že sme sa tešili na večeru a na spánok. Zišli sme sa v jedálni a čakali kým sa prinesie jedlo. No ako inak, museli sme sa pred večerou pomodliť. Po modlitbe sme napäto čakali čo sa stane. Z kuchyne vyšla dievčina s taniermi a začala nás obsluhovať. Všetci vyvalené oči. Tak takýto luxus sme ešte nezažili. Dokonca po nás aj odniesla keď sme dojedli.
Po večeri sme sa odobrali do svojich izieb, no zábava sa ešte len začala. Na našu velikánsku izbu sme pozvali baby(chalani to mali zakázané), a spravili sme si žúrku.
Aaa....
Pokračovanie nabudúce
Komentáre