Sophie bola preč celú noc. Chris ju strávil sám v stane. Bál sa o ňu, ale chlácholil sa rečami, že ešte nie je dlho preč. Ale keď zbadal prvé slnečné lúče, jeho stach sa ešte viac prehĺbil. Rýchlo vybehol zo stanu a šiel ju hľadať.
"Sophie!!!Sophie!!!" kričal ako najviac mu to hlas dovolil. Šiel na mietso, kde večerali. Nebola tam. Ale všetko ostatné bolo tak, ako to nechali. Nič sa nepohlo ani o milimeter. Išiel teda k autu. Ani tam nebola. Začínal z toho šalieť. Vrátil sa späť k stolu.
"Sophie!" zakričal znovu. Nik mu neodpovedal, ale ozvalo sa len dlhé smŕknutie.
"Sophie?" povedal už o niečo tichšie.
"Áno?" odpovedala mu cez slzy.
"Sophie kde si?" otáčal sa stále dookola, ale nevidel ju.
"Tu."
"A kde je to tu?"
"Hneď nad tebou." zdvihol hlavu a hľadal ju. Našiel ju hneď. Sedela na najbližšom konári a plakala.
"Poď dolu." povedal jej nežným, ale stále ustráchaným hlasom. Prikývla. Vystrel k nej ruky a ona mu skočila do náruče. Hneď ho objala a plakala ďalej. Zdvihol ju na ruky a šiel s ňou ku kmeňu stromu, z ktorého práve zoskočila. Sadol si, oprel sa oň a stále ju pestoval v náručí. Nakoniec si ju položil na nohy a hladil jju po vlasoch.
"Prečo plačeš?" neopdpovedala.
"To kvôli tomu včerajšku?" stále žiadna odpoveď.
"Odpustíš mi?"
"To nebola tvoja chyba." prehovorila po chvíli.
"Ale bola. Mal som sa ovládať."
"Chris, ty to nechápeš. Aj keby si sa ovládol, asi by som ťa prinútila."
"Tak tomu naozaj nechápem." uznal.
"Neviem prečo, ale zmenila som názor." začala mu vysvetlovať. "Zmenila som ho v tej chvíli ako sme vošli do stanu. Neviem prečo." zavzlykala cez slzy. Nevedela prestať plakať. "Proste som chcela... chcela som to, ale...." znovu sa rozplakala a už nevládala ani rozprávať.
"Ale čo?" chcel jej to nejako uľahčiť, ale nevedel ako.
"Dostala som strach." priznala sa mu po chvíľi.
"A z čoho?"
"Ja....ja naozaj neviem. Proste zo všetkého. Čo ak by som sa ti nepáčila? Čo ak by sme sa spolu vyspali a ty by si mauž nechcel. Čo ak by si ma nechal?"
"Ako ťa niečo takéto mohlo napadnúť?"
"Neviem." vzdychol si. Objal ju tuhšie a venoval jej pár bozkov do vlasov. Schúlila sa v jeho náručí.
"Chcel by si ma aj potom?" hlesla tak, že ledva sama seba počula.
"Ty môj malý hlupáčik." šepol jej do vlasov. Zvdihol jej tvár dlaňou, aby sa mu pozrela do tváre. Stále jej po lícach stekali slzy. Utrel jej ich a pokračoval. "Vždy ťa budem chcieť. Budem ťa chcieť aj keď mi povieš nie. Budem ťa chcieť aj keď mi povieš áno. B udem ťa chcieť aj keď mi vynadáš, aj keď mi povieš, že ma už nechceš vidieť. Budem ťa chcieť vždy. Vždy, vždy, vždy. Lebo ja bez teba nemôžem ani dýchať. Ty si môj život, Sophie. Si moje všetko."
Stále mu uprene hľadela do očí a absorbovala jeho slová.
"Vážne?" smutne sa zasmial.
"Láska, ty to nechápeš, že? Asi by som zomrel, keby sa ti niečo stalo. Ľôbim ťa. Je to také neuveriteľné?" Stále jej držal dlaňou tvár a hladil jej palcom bradu.
"Je, teda aspoň pre mňa."
"Ale prečo?"
"Vieš, keď ti stále niekto rozpráva, že si tučná, máš veľký zadok, krivý nos a celkovo, že si škaredá, nepríťažlivá a, že by si sa mohla páčiť jedine krtkovi, ktorý ťa aj tak videl po tme a mal otras mozgu z toho, že narazil na betón, tak už tomu začneš aj veriť." vysypala zo seb ana jeden dych.
"A ty tomu veríš?"
"Ja už naozaj neviem, Chris."
"Takže preto si myslíš, teda ty sa bojíš, že by si sa mi nepáčila." prikývla.
"Ach, láska. Aj keby si mala tri ruky a štyri nohy, tak by si sa mi páčila. Ja ťa ľúbim takú, aká si." dal jej bozk na čelo a pokráčoval v rozprávaní. "Milujem tvoj noštek," prstom jej obrkeslil nos "tvoje oči, tvoje pery" prešiel jej bruškom prsta po perách a ucítil na ňom jej teplý dych, "tvoje ruky, tvoje krásne nohy," jemne jej nakreslil čiaru na ruke aj na nohe. Pomaly sa vrátil od päty, vnútrom nohy, až k bruchu, "tvoje bruško a ..." zasekol sa a rukou zastal na jej rebrách. Ďalej nepokračoval. Túžil po nej. Túžil po nej ešte viac ako včera. Bola tak blízko, bližšie ako včera a dnes vedel to, čo včera nie. Viedol v sebe strašný vnútorný boj.
"A?"
"A.... a tvoje n ádherné ženské prednosti. Milujem ťa celú. Neviem ako inak ti to povedať, aby si mi uverila." nadýchla sa.
"Verím ti."
"Ty mi vravíš pravdu. Tvoje uši sa ani nepohli." zasmiala sa.
"Takže už aj ty vieš to o mojich ušioach?"
"Zlatko, to by si všimol aj slepý, lebo by si myslel, že prišlo tornádo,ale to by sa iba tvoje uši chveli." Šťuchla ho do rebier.
"Nerob si srandu. Povedal si, že ma ľúbiš takú aká som. Tak ľúb aj moje chvejúce sa uši."
"Ale ja ich mám rád." Priblížil sa a mierne jej zahryzol do ucha.
"Tieto" zahryzol "tvoje" znovu "krásne" zahryzol "pravdu" znovu "vraviace" znovu "ušká." a dal jej naň letmý bozk. Prešli jej púo pravej strane tela zimomriavky.
"Je ti zima?" spýtal sa starostlivo, lebo cítil ako sa mu triasla v náručí.
"Nie, vôbec nie."
"Tak prečo ťa striaslo?"
"Je to také, ....no čudné."
"No taaak, povedz mi to."
"Nie."
"Prosííím."
"Nie." trvala na svojom.
"Prosííííííím." zamrkal na ňu očami.
"Neni to fér. Noo, vždy keď mi dá niekto pusu na ucho, tak ma striasa. Ale vždy len na tej strane tela, na ktoré ucho dostanem pusu. A bude ma striasať dovtedy, dokedy nedostanem ďalšiu pusu., alebo na druhé ucho."
"Takže, ak tomu rozumiem dobre, budeš sa mi tu drglovať, kým ti nedám pusu aj na druhé ucho?"
"Hej. A chcela by som, aby si mi ju už dal."
"Čiže o čo ma tu teraz žiadaš?" spýtal sa, snažiac sa tváriť nechápavo a nevinne.
"Ty si taký zlý."
"Ja? Nikdy. Takže?"
"Ach. Prosím ťa o ďalší bozk."
"Ako krásne to znie. Máš ho mať."
Dal jej ho na druhé ucho.
"Lepšie?"
"Áno, vďaka."
"Aj nabudúce."
"Môžem ťa poprosiť ešte o niečo?"
"Láska ty vždy a o čokolvek. Tak čo to bude?"
Neppovedala mu to hneď. Nechala ho chvílu v napätí.
"Prosím ťa, hmmm ehmm, ešte o jeden bozk."
usmial sa. Vždy ho vedela prekvapiť. Chytil jej dlaňou tvár a pritiahol si ju k sebe. Tých pár sekúnd, kým sa ich pery spojili mu pripadali ako väčnosť. No keď sa ich konečne dotkol, bolo to ako dostať sa do raja. Znova sa prestal ovládať a začal ju bozkávať tak ako včera večer. Jednu ruku omotal okolo jej pásu a pritiahol si ju k sebe ešte bližšie a druhou sa jej prehrabával vo vlasoch. Sophie ten bozk rovnako prekvapil a vydesil ako aj včera večer. Začala sa od neho odťahovať. Hneď to pochopil.
"Dobre, dobre. Prepáč. Ospravedlňujem sa."povedal s úsmevom. "Už budem dobrý."
"Asi by som už mala ísť domov. Naši ani nevedia, kde som." začšala vstávať. Ale Chris ju tak pevne chytil okolo pása, že naňho spadla. Mala pocit, že mu rozpučila nohy.
"Neublížila som ti?" spýtala sa ustráchane.
"Soph, nebuď smiešna." povedal otrávene. "Ja nie som z cukru a ty nie si slon, dobre? A neboj. Tvoj brat vie, že si so mnou. Máš od neho priepustku na celý víkend."
"To tu budeme celý víkend?" spýtala sa zhrozene.
"Áno. A nebuď z toho taká vydesená. Alebo sa tu so mnou bojíš ostať?"
nevedela prečo, ale nejaká čudná časť v jej vnútroi povedala áno.
"Nie, ale ja potrebujem sprchu a musím si umyť zuby a podobné veci."
"No, v niečom máš určite pravdu. Mali by sm,e sa ísť okúpať."
"Hmm, a kam? Do potoka?"
"Hahaha. Ale myslel som aj nato. Môžme ísť do bytu mojej sestry. Cez víkend je na Floride."
"Hmmmm...." zamyslela sa a rozmýšlala, ako by Chrisa presvedčila, aby tam aj ostali. Nechcela spať v stane.
"Na to ani nemysli." povedal a naznačil, že prekukol jej myšlienky. "Len sa okúpeme a ideme späť." Sophie pokrčila nosom a tvárila sa smutne.
"Ale láska, no tak. To zvládneš."
"Nemôžem za to, že nerada spím v stanoch."
"Ale veď si povedala, že môj sa ti páči."
"Ale aj tak. Asi sa mi nepodarí presvedčiť ťa, čo?"
"UIhádla si." dodal s úsmevom.
"Uvidíme, mám svoje metódy. :) Ideme hneď teraz?"
"Jasne, prečo nie. Tak poď ty môj krtko."
"Chris, to vôbec nebolo vtipné."
"Tak prepáč, ale mne sa to zdalo."
"Prepáčim, ale až keď budem okúpaná."
"Tak to aby sme si pohli." pomohol jej postaviť sa a vybrali sa do sestrinho bytu, netušiac, čo sa stane ďalej.
Komentáre