Po vyučku odišla Sophie z triedy posledná. Tajne dúfala, že ju Chris počkal. Veď napokon nevideli sa mesiac. No aj tak si tým nebola istá. Zrazu za sebou začula kroky. Nadšene sa otočila, ale keď uvidela dotyčného akoby jej zamrzol úsmev na tvári. „Ahoj Sophie. Aké boli prázdniny?“ „Čo teba do toho Tom?“ odpovedala otrávene. „Ale no tak pusinka, čo si taká protivná?“ a pomaly sa k nej približoval. Sophie inštinktívne ustupovala. „Nehovor mi pusinka. A ja môžem byť odporná na koho chce. A neba zvlášť, ty....“ a radšej to nedokončila. Ale to už stála opretá o skrinky a Tom bol na nej nalepený. Pohladil ju po rukách. Trhla so sebou a snažila sa odísť. To ho ešte viac navnadilo. „Chystáš sa niekam pusinka?“ „Domov, tak ma láskavo pusti.“ „A čo za to?“ „Odídeš bez zlomenín.“ Dodala s úsmevom. „Aká si len vtipná.“ Pousmial sa a chytil ju tuhšie. „Pusť ma.“ „Až keď dostanem pusinu.“ „Trhni si.“ Vytrhla svoje rameno z jeho ruky a chcela odísť. No Tom ju znova schmatol. Nečakala. Otočila sa skôr ako ju k sebe otočil on a vrazila mu. Zvalil sa na zem ako vrece zemiakov. Držal si nos a začal zo seba chrliť nadávky. „Tak ti treba ty prasa jedno. Aspoň si už nebudeš dovoľovať.“ Postavil as a pozrel sa na ňu vražedným pohľadom.
„Čo sa tu robí?“ ozvalo sa za Sophie. „Ahoj Danny.“ Pozdravil Tom. Sophie si len vzdychla. ´V akej spoločnosti to som. Jeden lepší než druhý.´ „Nazdar Danny.“ Pozdravila ho s núteným úsmevom. Všimol si to. „Ahoj. Čo sa ti stalo Tom?“ „To som mu spravila ja.“ Ozvala sa Sophie s pobaveným tónom v hlase skôr, ako stihol Tom niečo povedať. „A to už prečo?“ snažil sa spýtať vážne, no nemohol zakryť úsmev. Bolo očividné, že ho pobavila Sophiina suverénna odpoveď. „Zaslúžil si to.“ „Vážne?“ obrátil sa s otázkou na Toma a pôsobil medzi nimi ako rozhodca. „Nie. Táto malá kurva...“ nestihol dopovedať lebo Danny mu hneď vrazil druhú. Sophie naňho vypleštila oči. „Už sa nikdy neopováž ju takto nazvať!!“ Tom sa medzitým už stihol postaviť. Vyzeral rozzúrene. „Danny nie!“ skríkla Sophie keď zbadala, že Danny sa znovu zaháňa a chytila mu ruku. „Prečo?“ začudoval sa. Pristúpila k Tomovi a kopla ho medzi nohy. „Pre toto.“ Dodala s úsmevom. Ešte raz sa naňho pozrela ako sa na zemi zvíja od bolesti a odkráčala preč. „Vidíš, nemal by si ju rozčuľovať. Neoplatí sa to.“ Povedal mu posmešným hlasom a utekal za Sophie.
„Soph, Soph počkaj.“ Stále za ňou utekal a keď videl, že nereaguje, niečo vyskúšal. „Sophia.“ Zakričal za ňou. Zastala a pomaly sa otočila. „Ako si mi povedal?“ „Sophia.“ Hlesol potichu. „Ty si to pamätáš?“ „Pamätám.“ Dodal so samozrejmosťou v hlase. „Ako by som na to mohol zabudnúť.“ Sophie sa mierne začervenala. Pamätala si na to akoby to bolo len včera. „Ale za tú facku si si mohol sám.“ Dodala so smiechom. „Ja viem. A ani ti to nevyčítam. Vďaka nej si sa mi začala páčiť.“ Pozrel sa na ňu pohľadom, ktorý na ňom videla naposledy pred dvoma rokmi. Pozeral sa tak na ňu keď spolu ešte chodili. Začervenala sa ešte viac ako už bola a sklopila zrak. Zbadal to a nadýchol sa, že jej niečo povie. „Danny ja... ja .. už by som mala ísť domov.“ Predbehla ho. „Nevieš kde je Chris?“ „Musel ísť domov. Zomrela mu babka a jeho mamina sa mierne dosť zosypala.“ „Ohh.“ Bolo to to jediné čo danej situácií dokázala povedať. „Tak zajtra.“ Vyšlo z nej napokon po chvíli. Vytiahla telefón z kabelky a chystala sa vytočiť bratovo číslo. Už mala mobil na uchu, keď v tom zacítila Dannyho ruku na tej svojej. Bola úplne mimo ako vtedy keď spolu chodili. Znova cítila ten pocit, ktorý ju šteklil po celom tele. Vzal jej mobil z ruky a hovor zrušil. Nezmohla sa na slovo len naňho hľadela. „Ja ťa vezmem domov.“ Nečakal na odpoveď a rukou ju tískal ku autu. Otvoril jej dvere a tiež nasadol. „Ďakujem, že si sa ma zastal.“ Povedala potichu po pár minútach. „To nestojí za reč. Takže teraz se kamaráti?“ a vystrúhal neprirodzený úsmev, v ktorom krásne ukázal tie svoje perličky. „Pekný pokus. Ale to, že si Tomovi vrazil, môj postoj ešte nezmenilo.“ „A čo mám spraviť aby si mi uverila?“ „No momentálne mi úplne bude stačiť keď sa budeš pozerať na cestu.“ „Tak dobre.“ Zasmial as a sledoval cestu. Keď zastavili pred jej domom, ostalo v aute ticho rovnako ako pred týždňom, keď ju zaviezol k babke. „Vďaka za odvoz. Tak zajtra v škole.“ „Hej. Ahoj.“ Rýchlo dodal, ešte skôr ako stihla za sebou zabuchnúť dvere. Na pol ceste sa ešte otočila a zakývala mu. S úsmevom odkývala niečo v jeho vnútri mu našepkávalo, že ju možno trošku obmäkčil.
Komentáre