Týždeň pred začatím nového školského roka šla Sophie k babke. Moc sa jej nechcelo, ale už dlho so starkými nebola. Mala to tam rada. Malé, tiché, útulné miesto. Šla do supermarketu nakúpiť. Vedela, že babka nikdy nič nemá a nechcela tam zomrieť od hladu. Motala sa medzi sladkosťami, keď sa jej všetko čo mala v taške rozsypalo po zemi a rozkotúľalo sa na všetky strany. ´Tak toto sa môže stať len mne.´ pomyslela si. Zohla sa a začala zbierať veci.
Zrazu k nej niekto priskočil a začal jej pomáhať. „Ďakujem.“ Povedala s úsmevom no keď sa osobe pozrela do tváre úsmev jej hneď zmizol. „Ahoj Sophie.“ „Ahoj Danny.“ Vyjachtala stále s vypúlenými očami. Rýchlo pozbieral posledné veci zo zeme a podal jej ich. S trasúcimi sa rukami si ich zobrala. Bola z neho nervózna. Vôbec sa jej táto situácia nepáčila. „Je ti niečo?“ spýtal sa keď i všimol jej trasľavých rúk. „Nie, nie. Ďakujem za pomoc.“ „V pohode. Si u babky? Ak chceš tak ťa môžem zaviesť. Aspoň nemusíš ísť busom.“ „Nie vďaka.“ Vyšlo z nej kyslým hlasom aj keď sa snažila hovoriť normálne. „Nemusíš sa obťažovať. Ja to zvládnem aj tým autobusom.“ „Neobťažuje ma to. Spravím to rád.“ Podozrievavo sa naňho pozrela a on si jej pohľad všimol. „Danny čo máš zalubom? Zase nejaký tvoj ´podarený´ žart? Ak hej tak ma už od nich konečne ušetri lebo ja už nevládzem.“ „Nie nejde o žiadny žart. Len ti chcem pomôcť.“ „A to už ako prečo?“ „Pretože sme kamaráti.?“ Znelo to ako spoly konštatovanie a spoly otázka. „Že to vravíš zrovna ty.“ „Dobre Soph. Pozri uznávam, že som bol protivný, ale rozprával som sa s Chrisom. Neviem či ti o tom hovoril.“ „Áno hovoril, ale aj tak tomu neverím.“ „Prečo?“ „Že sa to zrovna ty pýtaš práve mňa. Ako by si sám na to lepšie nevedel odpoveď.“ „Ja ťa chápem.“ „O tom pochybujem.“ Skočila mu do reči no tváril sa, že to nepočul. „Ja nechcem prísť o kamaráta a nechcem aby on...“ odmlčal sa „aby on prišiel o teba.“ Prekvapene zaklipkala očami. Nevedela či to myslí vážne alebo nie. Na tvári nehodil taký neutrálny výraz, že z neho nevedela nič vyčítať. „Tak dobre.“ Dodala sucho a vybrala sa k pokladni.
Celý ten čas stál pri nej. Nič nehovoril. Pomohol jej pobaliť veci do nových tašiek a všetky jej zobral. ´Odrazu aký gentleman.´ Celú cestu ani jeden z nich neprehovoril. To ticho mu bolo trápne rovnako ako aj jej. „Ako dlho budeš u babky?“ „Do konca prázdnin.“ „Tak to sa asi ešte uvidíme, nie?“ „O tom pochybujem.“ Dodala surovo keď zastal pred babkiným domom. „Prečo si taká?“ „Aká?“ „No taká aká si. Odmeraná.“ Pozrela sa naňho nechápavým pohľadom a len z nej vyprsklo „Pchhch.“ A odvrátila hlavu na druhú stranu. Nevedela prečo už dávno nevystúpila. Veď už boli na mieste. No niečo ju v tom aute držalo. A po jeho otázke prišla na to čo. Celý čas ju pozoroval a keď sa k nemu znovu otočila zľakol sa. „A ty sa mi čuduješ? Odkedy si sa so mnou rozišiel tak sa ku mne správaš ako ku vzduchu. Vlastne ešte horšie lebo vzduch potrebuješ na dýchanie. Ako k nejakej handre alebo k odpadu.“ Otváral ústa, že jej na to niečo povie no nepustila ho k slovu. „Stále mi robíš naprieky, stále ma urážaš. A teraz mi tu ideš vyčítať, že som odmeraná. Vieš to všetko sa nedá ospravedlniť chvíľkou slušnosti. Takže vďaka za zvezenie, ale nabudúce sa nemusíš obťažovať. Ak vôbec ešte nejaké bude.“ Otvorila dvere a zavrela ich za sebou tak silno, že s ním až myklo. Chvíľu ešte hľadel pred seba a potom naštartoval a odišiel. Sophie ho sledovala z vnútra a keď odišiel, zastrela záclonu a šla spraviť večeru.
Počas celej cesty premýšľal nad jej slovami. Bol až taký zamyslený, že si nevšimol mačku na ceste. No šťastie tá mala lepší zrak a stihla uhnúť. ´A ty sa mi čuduješ? Stále ma urážaš... robíš mi napriek... stále ma urážaš!!! Urážaš ma!!!!!´ preháňali sa mu jej slová hlavou. A ich ostrosť ho stále bodala po celom tele. Musel zastaviť. Nemohol jej hlas dostať z hlavy. Bolo to strašné. Ale musel uznať, že má pravdu. Stále z nej mal srandu, posmieval sa jej, urážal ju a ubližoval jej. A prečo? Veď on sa rozišiel s ňou, nie ona s ním. Stále mu chodila po rozume. Bola ako jeho nočná mora. ´Musím to nejako odčiniť. Ale ako keď už sa teraz so mnou nebude vôbec rozprávať.´ vedel, že musí niečo vymyslieť. A pokiaľ nevedel čo, rozhodol sa k nej správať milo a slušne.
Komentáre