bubble

 Neviem, či si to viete, ale pokúste sa. 10 pubertálnych báb pokope. Hrala nám skvelá hudba a o zábavu bolo postarané. Tie odvážnejšie z nás si pospomínali na tanečnú a pokúšali sme sa zopakovať si kroky ku jednotlivým tancom. No, veľmi to nevyšlo, ale aspoň bola sranda. A potom prišlo na rad fotenie. „A aké hodíme pózy?“ padali dookola otázky. Náš gauč padol za obeť. Všetky sme sa naň nahrnuli a už to fičalo. „Vážny pohľad, každá vlastný, kričíme...“ a ako inak, nezaobišlo sa to ani bez  zvukových efektov. A potom padla tá najzaujímavejšia otázka : „Čo budeme robiť na programe?“ a po prvý raz za celý večer nastalo ticho. Nakoniec sme pozvali na izbu väčšinu našej triedy (teda aj opačné pohlavie) a snažili sme sa niečo vymyslieť. Skončili sme pri scénke a nejakých súťažiach. Po tejto bojovej porade nás triedna vyhnala späť. Prvá noc bola celkom pokojná. Všetci sme boli unavení z cesty, takže sme nemali čas robiť somariny.

 Nasledujúcich päť dní sme mali stále ten istý program. Ráno sme vstali (ak sme šli večer späť), nasledovala ranná modlitba., raňajky. Ďalej sme sa presťahovali na svah. Po únavnom dopoludní sme šli načerpať sily na obed, potom hodinka-dve prestávka a znova na svah. Nasledoval oddych, večerný program, večerná modlitba a spánok. Ako na každej školskej akcii, kde sú kopce a treba používať kolená, som sa veľmi nebavila. Hneď na druhý deň nášho lyžiarskeho kurzu sa mi pokazilo koleno (aké neobvyklé) a nemohla som lyžovať. To by však nebolo také zlé. Ja som totiž nemohla ani chodiť. Ale našťastie mám úžasných spolužiakov, ktorí ma nenechali v štichu. Vraj, či sa oni budú pozerať ako tu ja hopkám hore schodmi. A už ma niesli na rukách. Neboli v tom len spolužiaci. Dokonca aj jeden pán profesor riskoval svoje zdravie a odniesol ma na rukách. Nebojte, prežil to v plnom zdraví. Bolo veľmi zaujímavé prežiť väčšinu lyžiarskeho zavretá v izbe. Nuda nadovšetko!!! Ale najväčší zážitok  tohto nudného pobytu bolo, keď boli spolubývajúce na bežkách. Kamarátka vošla do izby so slovami: „V živote nikdy!!!“ čo bolo naozaj veľmi komické. „Už ma tam nikdy nikto nedostane. Radšej sa budem učiť matiku.“

 Ďalšou vtipnou časťou bol náš večerný program. Prvú časť tvorila naša scénka. Slepý dôchodca, hluchý dôchodca a chromá revízorka. Ďalej nasledoval spolužiak so svojou uspávankou, ktorá všetkých prebrala. A čerešničku na torte tvorili spevácke výkony našich spolužiakov. „Som blonďavá“ bolo heslo nášho lyžiarskeho.

 Takže takéto zážitky, a ešte množstvo ďalších, sme mali na našom LVDK.