bubble

Sophie po desiatich minútach dobehla pred dom a v obývačke sa svietilo. ´Prúser, už sú doma.´ Otriasla si piesok z nôh a pomaly vyšla po schodoch hore. Otvorila dvere za ktorými ju privítala mama. „Kde si bola tak dlho?“ Sophie jej s úsmevom odpovedala: „Mami, veď vieš, že posledný školský deň chodím na pláž. No a dnes som sa tam trochu pozabudla.“ „Dobe, ale nabudúce daj vedieť ak sa znova trochu pozabudneš.“ „Jasne J. Ako bolo dnes v práci?“ Mama sa na ňu v šoku pozrela, lebo nikdy sa jej na to nepýtala. „Dobre, ďakujem.“ „To som rada. Kde je otec?“ „Ešte je v práci. Príde až okolo polnoci.“ Jej matka bola úplne v pomykove ´Čo sa s ňou stalo?´ Sophie sa stále len usmievala a nakoniec jej dodala: „Tak, ak s ním ešte budeš pozdrav ho a zaželaj mu dobrú noc. Dobrú mami.“ „Aj tebe zlatko.“ Mama zostala v nemom úžase stáť uprostred haly, sledujúc Sophie ako si šťastne vycupkala hore schodmi do svojej izby. Zavrela za sebou dvere a ľahla si na posteľ. Pozerala sa do stropu a ako na plátne si premietala čo sa dnes stalo. Odrazu sa začala smiať. Bolo jej to celé smiešne a zdalo sa jej to nepravdepodobné. No potom ju pri spomienke na Chrisov bozk zalial ten úžasný pocit. Vtedy si uvedomila, že to myslí vážne. Zrazu jej zazvonil telefón. Pozrela na displej, aby zistila čo za blázna jej to volá o desiatej večer. ´Chris?!´ začudovala sa. ´Čo ten chce? Nebodaj mu už chýbam? J´ Pri tejto myšlienke jej podskočilo srdce. „Prosím?“ „Ahoj srdiečko. Ako sa máš?“ „Myslíš, že sa mi nálada mohla zmeniť za tých dvadsať minút čo sme spolu neboli?“ „Ale no táák.“ „Mám sa výborne keď ťa počujem.“ „To som rád. Počuj nezabudla si si niečo?“ „Myslím, že nie.“ Povedala po chvíli premýšľania. „Určite?“ Sophie znovu začala rozmýšľať čo všetko mala so sebou na pláži. ´Mobil mám, šaty mám na sebe, top- topánky.´ „Noo?“ „Myslím, že niečo som si naozaj zabudla.“ „A ja som si vždy myslel, že Popoluška stratila len jednu topánku, nie hneď dve naraz.“ Ako to dopovedal strašne sa rozosmial a Sophii s ním. „Prosím ťa máš ich?“ Prerušila ho po chvíli. „Jasne, že ich mám. Zajtra ti ich prinesiem. OK?“ „Dobre, už sa teším.“ „Máš už na zajtra  niečo v pláne?“ „Ešte nie, prečo?“ „Myslel som, že by sme si spolu mohli niekam vyraziť.“ „A kam?“   „To je prekvapko.“ „Ale no tak. Nebuď zlý.“ „Takže nakoniec ja som zlý. Tak ja ti zoberiem topánky, zavolám ti, že ich mám, chcem ťa niekam zobrať a ty mi ešte povieš, že som zlý. To mám za svoju snahu. Povedz prečo by som ťa mal po tomto ešte niekam zobrať?“ všetko to povedal tak vážne, že Sophie sa trošku aj zľakla. Chvíľu bolo ticho no potom Chris počul v telefóne Sophiin veľmi tichý a neistý hlas. „Pretože ma ľúbiš.“ „Tak to máš pravdu. Tak keď už pre nič iné tak preto ťa von zoberiem.“ „Ďakujem, je to od teba milé. Ale ja už budem musieť končiť. Bol to dosť náročný deň. Myslím, že so mnou súhlasíš. Tak kedy sa zajtra stretneme?“ „Prídem pre teba domov, dobre? Tak okolo pol šiestej?“ „Ty vieš kde bývam?“ „Jasne." dodal samozrejme. "Tak čo vyhovuje čas?“ „Áno. Budem ťa čakať. A kam pôjdeme?“ „Ty si ale prešibaná. Nepoviem, uvidíš zajtra. Dobrú noc.“ „Aj tebe.“ Chris sa už nadychoval, aby jej ešte niečo povedal no v telefóne sa ozvalo len tu-tu-tu. Sophie odložila mobil na nočný stolík, prezliekla sa do pyžama a ľahla si. Po chvíli premýšľania zaspala a ponorila do svojho obľúbeného sveta snov. Chris zaspával s myšlienkami na ňu.