bubble

Bol posledný júnový deň. Všade naokolo bolo počuť radostný krik detí, lebo to bol zároveň aj posledný deň školy. Už pred obedom sa všetci študenti, či malý či veľký, rozbehli naplno si užívať dva mesiace letných prázdnin. Až na jedno dievča. Nebolo na nej vôbec badať, že by mala radosť alebo sa chystala užívať si voľno. Skôr naopak. Bola veľmi mĺkva a z očí jej nesršala radosť ale bolesť. Niektorí ľudia z mesta boli veľmi zarazení, keď ju uvideli. Takúto ju nepoznali a ani nikdy nevideli. Kam sa podelo to milé, veselé a krásne dievča, ktoré im svojím úsmevom vždy rozžiarilo deň?? Namiesto nej tu videli kôpku nešťastia s opuchnutými očami od neustáleho plakania, ktorej po lícach stekali slzy ako dva priezračné vodopády. Niektorí sa jej prihovorili, no namiesto odpovede dostali len neidentifikovateľný zvuk, ktorý mal povedať, že jej nič nie je.

Po pol hodine neustálych otázok, zvedavých pohľadov a neznesiteľného kriku radosti, sa Sophie konečne dostala domov. Ako vždy, nikto tam nebol. Jej mama chodila domov až večer a otec tiež. Mala to tak rada. Aspoň jednu časť dňa mohla byť sama sebou. Keď prišli rodičia hrala, pre ňu, už dosť starú komédiu. ´Ako bolo v škole?´ fajn, ´Čo nového?´ nič, ´Nejaké známky?´ áno, nie. A občas pár prednášok. Ale to sa dalo vydržať.

Rovnako ako každý deň, aj dnes si odložila tašku a išla na svoje najobľúbenejšie miesto. Bolo to mólo neďaleko ich domu. V oblasti tejto zátoky žili len Blakeovci, takže tu nik cudzí neobsmŕdal. Sophie mala celé mólo a všetko čo k nemu patrilo len pre seba. Milovala piesok, vodu a tie “morské smrady“ ako nazývali jej rodičia, podľa nej, úplne ohromujúcu a jedinečnú vôňu mora. Vždy sa tu prechádzala hore-dole a vychutnávala si príjemný morský vánok. A keď už slnko zapadalo, Sophie si sadla na mólo a začala spievať. No dnes to bolo iné. Nemala chuť spievať. Chuť a ani silu. Nevedela pochopiť prečo jej najviac ubližujú ľudia, ktorých tak miluje.

Sadla si na mólo a zahľadela sa do diaľky na slnko, ktoré sa o pár minút chystalo zapadnúť. Uprene naň hľadela, ako si bezstarostne visí na oblohe. O niekoľko desiatok minút ju opustí a pôjde rozžiariť deň niekomu na opačnej strane sveta. Keď si to takto uvedomila, znovu sa rozplakala. V tom jej prišla na rozum pieseň, ktorú začala skladať. Nikdy ju však nedokončila ani sa ju nepokúsila spievať. Bola to pieseň na rozlúčku. Na rozlúčku niekomu kto odišiel a už sa nikdy nevráti. Začala spievať.

                           I miss you, miss you so bad

                                          I don´t forget you, oh it´s so sad

                           I hope you can hear me, I remember it clearly

                                          The day you slipped away

                           Was the day I found it won´t be the same ohh...

 Jej spev sa rozliehal po celej zátoke. Keby ľudia v meste zbystrili sluch, vďaka morskému vánku, ktorý roznášal prekrásne tóny tejto piesne, by ju určite začuli.

Spev odrazu utíchol. Sophie si uvedomila, že viac k piesni nenapísala. No rozhodla sa, že ju dokončí. Tu a teraz. Nevšimla si však, že ju niekto už dlhší čas pozoruje. Vysoký, tmavovlasý chalan stál od nej dosť ďaleko, takže si ho všimnúť ani nemohla. No jej spev k nemu doliehal, akoby bol len pár centimetrov od nej. Bola taká nádherná, rovnako krásna ako v škole. Stále mala na sebe hnedé kokteilky na ramienka, ktoré jej siahali po kolená. Lúče zapadajúceho slnka sa odrážali od jemných trblietok na jej šatách čo spôsobilo, že miestami celá žiarila. Teda len jej šaty. Chcel ísť za ňou. Už dvíhal nohu no v tom Sophie znovu začala spievať. Nechcel ju rušiť. Ostal tam stáť, stále sa na ňu díval a počúval jej nádherný zvonivý hlas.

                        I didn’t get around to kiss you

                            Goodbye on the hand

                        I wish that I could see you again

                                   I know that I can´t ohh ohh

                        I hope you can hear me

                                   I remember it clearly

                                               The day you slipped away

                                   Was the day I found it won´t be the same

                        Now you´re gone, now you´re gone

                                   There you go, there you go

                                               Somewhere I can´t bring you back

                        Now you´re gone, now you´re gone

                                   There you go, there you go

                                               Somewhere you´re not coming back

                        The day you slipped away

                                   Was the day I found it won´t be the same

Pár krát ešte zopakovala posledný verš a posledné slová,  -I miss you-  , už predrala cez slzy. Medzi tým už neznámy pozorovateľ kráčal k nej. Keď vyslovila posledné slová piesne, zastal. Nechápal, čo sa to s ním stalo. Ako mu  pri obyčajných troch slovách –I miss you-  mohol prejsť mráz po chrbte a zovrieť sa mu pri srdci, že ho to až zabolelo? Nevedel to pochopiť. Pozrel sa na Sophie a zbadal ako jej po lícach stekajú slzy. Vtedy si to všetko uvedomil. Miluje jej spev, hoci dnes ju prvýkrát počul spievať. Miluje jej slzy a to, keď je takáto zranená, lebo vie, že ho potrebuje a môže ju ochrániť. Miluje jej úsmev, hoci dnes to bol práve on, kto jej ho zobral. Miluje.. , miluje..., po pár sekundách premýšľania zistil, že miluje ju. Áno, ľúbi ju. Dodalo mu to toľko odvahy, že pristúpil až k nej. Sophie si ho stále nevšimla. Bola zahľadená na západ slnka a nádhernú paletu farieb. Zrazu ju niečo vyrušilo. Bola to niečia ruka na jej ramene. Zľakla sa lebo vedela, že v týchto končinách nik nežije ani sem nik nechodí. No keď sa obrátila, aby zistila kto je tento neznámy, veľmi rýchlo sa aj otočila späť. Bol to najlepší priateľ jej bývalého frajera, Chris. Nechcela ho ani vidieť, nieto sa ešte s ním rozprávať. Jeho ruka bola stále na jej ramene tak ním naznačila, nech si ju dá láskavo preč. Pochopil to a chápal aj ju. „Čo tu robíš?“ vyjachtala cez slzy Sophie. „Jaa, ja šiel som náhodou okolo,“ odpovedal jej Chris aj keď to nebola pravda. Čakal nejakú jej reakciu no žiadna neprišla. Sadol si vedľa nej na mólo tak blízko, že sa ich ruky a nohy dotýkali. Sophie sa hneď odtiahla ďalej. Nevedel čo má urobiť alebo povedať. Vlastne vedel, len nevedel ako začať. Sophie stále plakala a pohľad na ňu mu trhal srdce. Z vrecka vytiahol vreckovku a podal jej ju. Na jeho veľké prekvapenie si ju zobrala. Utrela si ňou slzy a vyfúkala si nos. ´Prvé plus´ pomyslel si. Zatiaľ čo si utierala slzy, ktorých bolo neúrekom, mu v hlave vírilo nespočetne veľa myšlienok. ´Musím jej to povedať, ale ako? Čo keď to zas pokašlem. Ešte viac ma znenávidí. Ja som ale idiot.´ Po týchto vnútorných monológoch sa rozhodol. Musí sa jej ospravedlniť a potom uvidí ako sa to bude ďalej vyvíjať. „Sophie,“ oslovená hneď zodvihla tvár a pozerala sa naňho svojimi hnedozelenými očami. Keby nebol sedel, tak by sa mu určite podlomili kolená z jej pohľadu. Bol to pohľad plný bolesti no aj hnevu a nenávisti. Nevedel, ktoré z toho patrí jemu. Dúfal len, že nie tá nenávisť, pretože jej naozaj nechcel ublížiť. „Sophie, ja..“ koktal „ja-a, chcel by som sa ti ospravedlniť“ konečne to zo seba vysypal. „Ja som ti vôbec nechcel ublížiť, mňa ani len nenapadlo, že by sa to mohlo skončiť takto. Prosím ťa, odpustíš mi?“ Sophie naňho pozerala stále rovnakým pohľadom a ten ho privádzal do šialenstva. Nevedel z jej tváre nič vyčítať. Stále len pozerala. Po chvíli si všimol, že po už suchom líci sa jej skotúľala slza. To ticho bolo neznesiteľné. „Sophie, no tak. Povedz niečo.“ „Ja...Nikdy by ma nenapadlo, že ty...,“ vyšlo z nej asi po dvojminútovom tichu. „Ja viem. Veľmi ma to mrzí. Chalanov asi nie , ale mňa hej. Fakt som to nechcel. Prosím ťa, Sophie, prepáč mi to.“ Pri posledných slovách sa jej pozrel do očí. Potom si ju premeral celú a nakoniec mu oči spočinuli na jej perách. Mal neuveriteľne veľké nutkanie natiahnuť sa k nej a pobozkať ju. A už nikdy s tým neprestať. No keď si uvedomil prečo je vlastne teraz tu, rozmyslel si to. Najskôr by za to asi dostal facku a po tom teraz netúžil. No chcel sa jej aspoň dotknúť. Naťahoval ruku k tej jej no vtom sa Sophie zdvihla, pozrela sa naňho, znova sa rozplakala a utekala preč. Ani sama nechápala prečo to spravila no teraz sa už nemohla zastaviť. Chris tam ešte chvíľu sedel ako obarený a keď sa konečne vrátil na zem rozbehol sa za ňou. Nebolo preňho ťažké dohoniť ju, keďže bol futbalista mal dobrú kondíciu. No aj tak za ňou musel stále bežať lebo Sophie sa nezastavila. Po pár metroch ho to už naozaj nebavilo tak ju chytil za ramená. „Pusť ma“ vyštekla naňho, vytrhla sa mu z rúk a šla ďalej. Chrisa to však neodradilo a svoj čin zopakoval. Sophie už v sebe nemala silu na to aby sa mu znovu vytrhla. Bola veľmi slabá takže keď ho začala biť do hrude aby ju pustil bolo to, ako kedy vás bije dieťa. „Pusť ma, prosím“ vravela mu cez slzy, „Chris prosím.“ No namiesto toho aby jej prosby splnil, si ju k sebe pritiahol a objal ju. Nemala silu sa mu z objatia vyšmyknúť a ani nechcela. Nežne ju pravou rukou hladkal po vlasoch a ľavou si ju tisol k sebe. „Ľúbim ťa“ zašepkal potichu, no i napriek tomu to Sophie počula. No nereagovala na to. Zavial chladný morský vánok a Sophie sa zachvela od zimy. Myslela, že Chris o necítil ale potom ako si ju k sebe ešte tuhšie privinul pochopila, že hej. Pritisol ju k sebe tak, že medzi nimi nebola ani milimetrová dierka.  Sophie  ešte stále plakala čo spôsobilo, že jeho tričko bolo celé mokré od jej sĺz. No bolo mu to jedno. Bolo mu jedno čo budú hovoriť jeho kamoši, bude s ňou. Asi po piatich minútach intenzívneho objímania sa Sophie od Chrisa odtiahla a zadívala sa mu do očí. Jej úprimný pohľad ho miestami desil no bol rád, že už neplače. „Myslel si to vážne?“ spýtala sa úplne iným hlasom. „Čo?“ nechápal Chris. „Too- to čo si povedal. Že- že ma ľúbiš.“ ´Takže to počula´ pomyslel si. ´Teraz jej už klamať nemôžem. Už sa z toho nevyvlečiem.´ Pozrel na ňu. Stále sa mu dívala do očí. No tento raz inak. Nevedel si spomenúť kde tento jej pohľad videl. No po pár sekundách mu to doplo. Bol to pohľad akým sa kedysi dívala na jeho najlepšieho kamaráta, keď spolu ešte chodili. A vtedy to pochopil. Ľúbi ho. Pristúpil k nej. Boli tak blízko pri sebe, že na svojej tvári cítil jej dych. Sklopila zrak. Bála sa toho čo k nemu cíti a aj toho čo cíti on k nej. Chris v momente zareagoval. Prstom jej nadvihol bradu tak, aby jej videl do očí. „Ľúbim ťa.“ Sophie bola najskôr trochu mimo no až po chvíli si uvedomila, čo jej Chris práve povedal.  ´On ma ľúbi.´ Tieto dve jednoduché slová v nej vyvolali nekonečnú radosť. Pozrela sa na neho a usmiala sa. To bolo všetko. Jediný úsmev Chrisovi povedal všetko. Zdvihol ju na ruky a točil sa s ňou. Uvedomoval si, že sa správa ako malý, no bolo mu to ukradnuté. Asi po minúte točenia už neudržal balans a spolu spadli do piesku. Sophie sa strašne smiala. Bol šťastný, že ju znova videl sa smiať. Ležali vedľa seba na piesku. „Chris,“ „Hmm“ „ľúbim ťa.“ Vtom sa Chris otočil k Sophie. Skláňal sa nad ňou a pozeral sa jej do očí. Ešte nikdy ho nevidela pozerať sa tak na niekoho. Sophie sa prestala smiať a uprene sa mu zahľadela do očí. Začal sa k nej približovať a bol stále bližšie a bližšie k jej perám. Pobozkal ich letmo len tak akoby sa o sebe náhodou obtreli v dave. No potom znovu a znovu a každý bozk bol čoraz dlhší a vášnivejší. Sophie si ho k sebe pritiahla a všetky bozky mu naspäť vracala. Asi po desiatich minútach neustáleho bozkávania sa konečne od seba odlepili. Chris vstal a pomohol vsať aj Sophie. Chytil ju okolo ramena a ona sa k nemu pritúlila. Išli na prechádzku aby si užili posledné lúče slnka. Celú cestu sa rozprávali, smiali sa a nikto z nich si už nespomenul na udalosti v škole. Keď už dvakrát prešli celú pláž bola poriadna tma a Sophie si uvedomila, že rodičia už budú doma. „Chris ja už musím. Naši sú už určite doma a nechcem aby mi na prázdniny dali zaracha.“ „Ešte päť minút.“ „Nie, už naozaj musím. Ahoj.“ Postavila sa na špičky a vtlačila mu bozk na líčko. Už odchádzala no v tom ju Chris stiahol späť. „Tak toto mala byť rozlúčka??“ Sophie sa chvíľu tvárila zamyslene a s úsmevom na tvári mu odpovedala: „Hej“ Vymámila sa z jeho objatia a znovu bola na odchode no znovu si ju k sebe pritiahol. „Tak to nie, mladá dáma. Pokiaľ nedostanem poriadnu pusinu, tak ťa nikam nepustím.“ Sophie sa zasmiala a dala mu malinkú pusu na ústa. Otočila, že ide preč no vtedy to už Chrisa prestalo baviť. Pritiahol ju k sebe no tentoraz tak, že ju hneď aj pobozkal. Keď sa už odťahoval, aby mohla ísť domov, Sophie ho znovu začala bozkávať. Trochu sa bránil, lebo jej naozaj nechcel vyrobiť problémy na prázdniny, no nemohol si pomôcť. Bozky jej začal oplácať a jemne jej rukou prešiel cez vlasy. Druhou ju nežne pohladil po chrbte a pritisol k sebe. No v tom sa Sophie odtiahla a usmiala sa naňho. „Dobrú Chris“ „Dobrú Soph. Zajtra sa ti ozvem.“ „Ehmmm. To by som ti odporúčala. J“  Už už jej chcel odpovedať no Sophie sa zvrtla a rozbehla sa domov. Chris stále stál na mieste a pozoroval ju. Sledoval ako sa pohybuje aká je nádherná. Prečo to nevidel skôr? Prečo s ňou nezačal chodiť skôr ako Danny? Veď vždy mu vlastne závidel. No myslel si, že mu závidí len to, že s niekým chodí a nie to s kým chodí. Až teraz si uvedomil, že mu vždy závidel ju. Stále vyhľadával jej spoločnosť, miloval keď ju počul smiať sa, hoci sa nikdy nesmiala na jeho vtipoch ale na Dannyho. Bol taký hlúpy. Vytrhol sa z myšlienok, aby sa mohol na Soph ešte raz pozrieť, no už ju nevidel. Vzdychol si, zbalil veci a pobral sa domov.